Každý, kto pri nehode „včas zomrie“, vie, že zomrel?

Je celkom možné, že ste sa možno pýtali, aké by to bolo zastreliť na čelo alebo snáď byť smrteľnou obeťou dopravnej nehody. Snažíme sa, samozrejme, vyvolať samovražedné myšlienky alebo zasahovať do vášho nevedomia, vďaka čomu sa váš budúci nočný spánok zmení na vesmír nočných morí. Otázka je skutočne vedecká: čo cíti osoba, ktorá zomrie pri nehode? Uvedomuje si, že zomiera?

Odpoveď na to vás možno nechá s blchou za uchom: nerozumiete, nemáte pocit, neviete. V zásade človek zomrie bez toho, aby si bol vedomý toho, čo sa deje, pretože násilné a drastické zrážky mozog nespracováva včas. Okrem toho máme kognitívny problém a práve to ovplyvňuje naše vedomé vnímanie toho, čo sa deje.

Je to otázka času.

Kto najlepšie vysvetlí túto otázku, je mimochodom neurológ a spisovateľ David Eagleman - génius, ktorého prácu by ste mali vedieť. Eagleman nám hovorí, že chvíľu trvá, než signály našich pohybov dosiahnu sivú hmotu nášho mozgu. Aby sme vám poskytli trochu konkrétnejší nápad, myslite si, že tieto signály sa pohybujú približne jeden meter za sekundu. Pre Eaglemana je to „šialene pomalé“ a dostatočné na vysvetlenie tvrdenia, že „vždy žijeme v minulosti“.

V porovnaní s tým môžeme podľa neurovedca povedať, že náš autonómny motorický systém reaguje rýchlejšie na vonkajšie podnety ako na naše vedomie.

Pri príprave moderných bezpečnostných systémov postupujú inžinieri podľa nasledujúceho rozvrhu: po 1 milisekunde (ms) senzory detekujú kolíziu a po 8, 5 ms sa airbagy otvoria. Pri značke 15 ms začne vozidlo absorbovať náraz zrážky a cestujúci prichádzajú do styku s airbagmi o 17 ms, pričom maximálna nárazová sila sa prejaví o 30 ms. Viete, keď si cestujúci uvedomí, že má nehodu? Medzi 150 a 300 ms iba po zrážke.

Trochu o mozgových oblastiach

Pravda je, že keď je mozog vážne poškodený, vedomie jednoducho nefunguje. Hlavnými oblasťami mozgu sú čelný kortex, zodpovedný za pozornosť a krátkodobú pamäť; talamus, ktorý reguluje vedomie a náš stav bdelosti; časový gyrus, ktorý vedie naše vnímanie a porozumenie; a hippocampus, ktorý pracuje s pamäťou a priestorovým vnímaním. Napríklad poškodenie kôry a talamu nás môže priviesť do kómy.

Naopak, ak je postihnutým regiónom mozoček, môžeme si udržať náš stav vedomia. To nám ukazuje, že nie všetky poškodenia mozgu sú veľmi vážne, a preto sú v bezvedomí, hoci podľa Eaglemana sú všetky naše mozgové oblasti zapojené do nášho formovania vedomia. V prípade veľmi silnej traumy, ako je napríklad prudká rana spôsobená nehodou, sa zrúti mozog a obeť si neuvedomuje, čo sa práve stalo.

A keď sa človek zastrelí?

V prípade headshotov má logika nevnímania ešte väčšiu hodnotu, potom, čo je všetka rýchlosť projektilu príliš rýchla a poškodenie, ktoré spôsobuje, je také náhle, že si obeť jednoducho neuvedomuje, čo sa deje. Logika je jednoduchá a skľučujúca: len si myslím, že ak tvrdý úder do hlavy môže spôsobiť toľko škody, rozpad mozgového tkaniva je očividne ešte závažnejší.

A tu prichádza najbizarnejšia časť: napriek závažnosti headshotov prežíva tretina obetí - ale 50% pozostalých zostáva nažive maximálne 30 dní. Každý, kto môže žiť aj po týchto 30 dňoch, zvyčajne žije so závažnými kognitívnymi následkami.

Pre Eaglemana niektorí ľudia prežijú presne preto, že projektily sú relatívne malé a cestujú príliš rýchlo - takže keď výstrel iba prechádza cez lebku, nie mozog, poškodenie je menšie.

* Zverejnené dňa 29.3.2016