Pozeranie sa do niekoho očí vás môže nútiť k drogovej závislosti

Science Alert nedávno zverejnil výsledok výskumu talianskeho psychológa Giovanni Caputa z University of Urbino. Tento chlap v podstate prišiel na to, ako dostať človeka do inej úrovne vedomia bez použitia akýchkoľvek liekov, a spôsob, akým je to možné, je to, čo ho robí ešte zvedavejším.

Testov vykonaných Caputo sa zúčastnilo 20 dospelých dobrovoľníkov (15 žien a 5 mužov). Sedeli v pároch v slabo osvetlenej miestnosti vzdialenej asi 1 meter, všetko, čo museli urobiť, bolo pozerať sa do očí osoby, ktorá sedela v prednej časti počas 10 minút.

Ďalšia skupina 20 dobrovoľníkov dostala pokyn, aby sedeli a hľadeli rovnako na 10 minút. Tentoraz to nebol očný kontakt s inou osobou, ale s bielou stenou. V tomto okamihu ľudia sotva vedeli, aký je účel tohto výskumu - boli jednoducho informovaní o dôležitosti udržania očí.

Po 10 minútach museli účastníci odpovedať na niekoľko otázok týkajúcich sa toho, ako sa cítili počas a po zážitku. Otázky sa týkali ich vlastných pocitov a tiež toho, čo si všimli pri pohľade na inú osobu. Cieľom bolo zistiť, či účastníci mali disociatívne príznaky, ktoré spôsobujú, že sa osoba cíti odpojená od reality okolo seba.

Medzi tieto disociatívne príznaky patrí skreslené vnímanie farieb, pocit, že svet nie je skutočný, a strata pamäti. To všetko môže byť spôsobené užívaním drog ako alkohol, LSD a ketamín. Teraz, po štúdiu Caputa, vidíme, že to môže byť spôsobené aj vtedy, keď sa jeden človek pozrie do očí druhého na 10 minút.

Psychológ uviedol, že títo účastníci hlásili úplne nové pocity, aké nikdy predtým nemali. A čo viac, dav z očí do očí zaznamenal oveľa lepšie skóre ako tí, ktorí hľadeli na bielu stenu. To môže naznačovať, že tento dlhý a nepretržitý očný kontakt hlboko ovplyvňuje náš stav vizuálneho a duševného vnímania.

K výsledkom štúdie sa vyjadril aj vedecký pracovník Christian Jarrett. Povedal, že účastníci z očí do očí hlásili zmeny v spôsobe, akým videli farby, vnímané zvuky a dokonca aj svoje predstavy o čase a priestore.

Pokiaľ ide o tváre ľudí, na ktorých sa pozerali, 90% respondentov uviedlo, že si všimli zmeny tváre. 75% z nich uviedlo, že videli príšery, 50% uviedlo, že na partnerovi videli stopy vlastnej fyziognomie a 15% uviedlo, že videli tváre členov rodiny.

Pred siedmimi rokmi Caputo vykonal podobný test, pričom 50 dobrovoľníkov hľadelo na seba 10 minút v zrkadle. V tomto teste, ešte pred skončením prvej minúty, sa dobrovoľníci už pozerali na svoj odrazený obraz s pocitom, že zízali na cudzinca.

Tentoraz sa Caputo domnieva, že účinky boli ešte silnejšie ako účinky, ktoré pociťujú dobrovoľníci so zrkadlovým cvičením. Je to zrejme spôsobené javom známym ako nervová adaptácia, čo nie je nič viac ako zmena spôsobu, akým naše neuróny reagujú na nepretržité stimuly. V niektorých prípadoch môžu byť niektoré neurónové aktivity jednoducho prerušené.

Tento jav sa môže vyskytnúť, keď hľadíme na rovnaké miesto niekoľko minút súčasne. V takých časoch naše vizuálne vnímanie prejde nejakými bizarnými zmenami a vrátime sa k normálu, len keď začneme blikať alebo prestať pozerať na ten istý bod. A mali ste nejaké podobné skúsenosti? Povedzte nám v komentároch!